Mária Tvrdoňová

Bol Ježiš historickou, alebo mýtickou postavou?

23. 12. 2013 19:54:08
Hoci väčšina historikov nepochybuje o tom, či Ježiš naozaj žil, stále viac sa objavujú tvrdenia, že o Ježišovi sa nám zachovalo veľmi málo historických záznamov a preto jeho portrét v evanjeliách nie je hodnoverný, ba dokonca nájdu sa aj takí, ktorí spochybňujú, či Ježiš vôbec existoval. Ako dôvod uvádzajú, že prečo máme tak málo historických záznamov o Ježišovi, keď za ním chodili davy a ak robil také úžasné divy ako uvádzajú evanjeliá?

Je pravda, že mimobiblických zmienok o Ježišovi je pomerne málo a je na to niekoľko dôvodov.

Drvivá väčšina starovekých záznamov sa v priebehu nasledujúcich storočí buď stratila alebo zničila vďaka požiarom, vlhkosti či záplavám. Najstaršie zachované písomnosti sa zachovali v prevažne púštnych oblastiach s nízkou vlhkosťou ako napríklad v Egypte, alebo svetoznáme zvitky z Kumránskych jaskýň.

Napriek tomu o dejinách Rímskej ríše toho vieme pomerne veľa, lebo množstvo strarovekých diel sa nám zachovalo vďaka prepisovačom, ktorí robili kópie prác historikov, rečníkov, básnikov, či filozofov. Avšak úradné záznamy sa väčšinou neprepisovali a tak sa nám ich zachovalo málo.

A tým sa dostávam k druhému bodu, prečo sa antickí historici venovali Ježišovi veľmi okrajovo.

Historikov zaujímajú prevažne politické a vojenské udalosti. Keby bol Ježiš býval vodca nejakého povstania proti Rímskej ríši, určite by si ich pozornosť získal. Ale Ježiš nebol politický či vojenský vodca. Židovský rabín v okrajovej rímskej provincii určite nebol predmetom záujmu historikov. Rimania v prvom storočí ukrižovali v Judsku tisíce ľudí, ktorých mená nevieme. Prečo by si mal práve Ježiš získať ich pozornosť? Začali sa o Ježiša zaujímať až o niekoľko rokov neskôr, keď sa začala prudko šíriť skupina jeho nasledovníkov.

Napriek tomu máme z prvých dvoch storočí dosť záznamov, vďaka ktorým môžeme zrekonštruovať podstatné udalosti z Ježišovho života a počiatku kresťanského hnutia.

Dokonca o Ježišovi máme lepšiu historickú dokumetáciu ako o zakladateľovi ktoréhokoľvek iného starovekého náboženstva.

Napríklad prvé písomné zdroje o Budhovi sa objavujú až päťsto rokov po smrti Budhu.
Keďže historici sa venujú prevažne vládcom, uvediem iný príklad o Ježišovom súčasníkovi – o prvom rímskom cisárovi Augustovi. Historici majú päť hlavných zdrojov o Augustovom živote- veľmi stručný pohrebný nápis, jeden zdroj, ktorý bol napísaný päťdesiat až sto rokov po jeho smrti a tri zdroje, ktoré napísali sto až dvesto rokov po jeho smrti.
Uvediem aj príklad z našich dejín – jediný písomný záznam, ktorý máme o Samovej ríši je stručný zápis vo Fredegarovej kronike. Skúste nejakému historikovi povedať, že asi žiadna Samova ríša nebola, lebo sa nám toho zachovalo tak málo!
Ale historik Gary Habermas detailne rozoberá 39 starovekých prameňov, ktoré sa nám zachovali o Ježišovi, z toho je sedem svetských – nenáboženských. A niektoré z týchto záznamov sú tematikou tohto článku.

Talmud

Ježiš bol Žid a pôsobil v Judsku a preto by sme mohli očakávať, že niečo o ňom napíšu aj Židia, ktorí ho neprijali ako Mesiáša.

Najznámejší súbor židovských tradícií je Talmud. Keďže je to zákonník s komentármi, je v ňom málo zmienok o Ježišovi a to väčšinou nepriateľské. Tvrdia, že Ježiš bol previnilcom, ktorý praktikoval mágiu, opovrhoval slovami múdrych a zvádzal ľudí. Neskôr bol spravodlivo odsúdený a zavesený na drevo. Ďalej vymenováva piatich z Ježišových učeníkov.

Je to presne ten istý obraz, ktorý by sme očakávali od Ježišových nepriateľov.

Zaujímavá je zmienka o tom, že Ježiš bol čarodejník, ktorý praktikoval mágiu. To znamená, že ani jeho nepriatelia nepopierali, že robil nadprirodzené skutky. Avšak tým že ho označili za mága, tvrdili, že zdroj jeho moci nebol do Boha ale od diabla, čo je v súlade so správou evanjelií.

Keďže Judsko bolo aj Rímskou provinciou, jeho dejiny boli zároveň dejinami rímskej ríše a o Ježišovi a kresťanoch máme správy aj od rímskych historikov.

Cornelius Tacitus bol nielen vplyvným politikom za vlády cisára Vespasiána a Nervu, ale aj jedným z najlepších historikov Rímskej ríše. Ako vplyvný muž mal prístup ku archívom, bol veľmi dôsledný a informácie si overoval z viacerých starších prameňov. Vo svojom diele Anály spomína požiar, ktorý zachvátil Rím v roku 64 a šírila sa povesť, že požiar dal založiť samotný cisár Nero. Tacitus pokračuje:


„Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judei, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme, kde sa všetky ohavnosti alebo nehanebnosti sústreďujú a nachádzajú hojne ctiteľov. Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. A ešte keď umierali, robili si z nich posmech.“ Ďalej popisuje akým spôsobom mučili a popravovali kresťanov a poznamenáva že pri prenasledovaní ich zahynulo „obrovské množstvo“. 1

Autentickosť Tacitovho zápisu nebola nikdy historikmi spochybňovaná. Text vyznieva autenticky, zodpovedá štýlu autora a o kresťanoch sa vyjadruje nelichotivo, čo by neskorší kresťanský prepisovač nenapísal. Navyše nemáme žiadne staršie rukopisy, ktoré by dokazovali, že išlo o neskoršiu vsuvku. Zaujímavosťou je, že v starších rukopisoch sa christianos píše ako chrestianos najmä preto, že menom Chrestus nazýval Krista aj iný rímsky historik Suetonius.

Ak si odmyslíme záznamy židovských a kresťanských historikov, je iróniou že jediná správa ktorú o Pontskom Pilátovi z pera Rimanov máme, je v súvislosti s popravou Ježiša Nazaretského.

Z Tacitovej správy sa teda dozvedáme nasledovné:
1. Za vlády cisára Tibéria bol Ježiš popravený.
2. Kresťanstvo sa hneď po Ježišovej poprave začalo šíriť nielen v Judsku, ale aj v iných oblastiach Rímskej ríše.
3. Približne 30 rokov po udalostiach bolo veľa kresťanov aj v samotnom hlavnom meste.

To isté aj keď stručnejšie, píše Suetonius.

Vo svojom diele Nerov životopis, píše: "Trest bol uvalený na kresťanov, skupinu ľudí, oddávajúcich sa novej a hanebnej povere." 2

Ešte významnejšia zmienka o kresťanoch sa objavuje v jeho diele Životopis Klaudia: "Pretože Židia, podnecovaní Chrestom, robili stále nepokoje, vyhnal ich (Klaudius) z Ríma."3

Väčšina historikov sa zhoduje v názore, že Chrestus je len iná výslovnosť mena Christus, veď aj Tacitus píše o kresťanoch ako o chrestianos.

Správa vyznieva ako keby bol Kristus osobne prítomný v Ríme, ale je jasné že nebol. Suetonius sa pravdepodobne len dopočul že medzi Židmi boli nepokoje kvôli nejakému Kristovi a nevedel, či tam osobne prítomný bol. Táto udalosť je v súlade s biblickým záznamom v knihe Skutkov kde sa píše o tom, že keď Pavol prišiel okolo roku 50 do Korintu: "Tu našiel Žida menom Akvila, rodáka z Pontu, a jeho manželku Priscilu. Akvila len nedávno prišiel z Itálie, keď Klaudius nariadil, aby sa všetci Židia vysťahovali z Ríma. Šiel teda k ním a keďže boli toho istého remesla (robili totiž stany), zostal u nich a pracovali. Každú sobotu viedol rozpravy v synagóge a presviedčal Židov i Grékov." 4

Zo Suetoniovej správy vyplýva, že kresťanstvo preniklo do Ríma pred smrťou cisára Klaudia v roku 54.

Týmto sa dostávam ku správe od židovského historika, ktorej autentickosť je historikmi najviac spochybňovaná.

Josephus Flavius

Pre kresťanov je tento historik významný tým, že spomína mnoho osobností a udalostí, o ktorých sa píše aj v knihách Novej Zmluvy – o judských prokurátoroch Pilátovi, Felixovi a Festovi, o veľkňazoch Annášovi a Kaifášovi, o tetrarchovi Herodesovi, o Jánovi Krstiteľovi a mnohých iných.

Najznámejší Flaviov záznam je o Ježišovi a menej známy je o Ježišovom bratovi Jakubovi. Hoci historici nepochybujú o tom, že zmienka o Jakubovi je autentická, nie je to pravda o pasáži o Ježišovi, ktorú pomenovali Testimonium Flavianum a nachádza sa v jeho diele Židovské starožitnosti.
Josephus píše:

„V tom čase žil Ježiš, múdry muž, ak ho naozaj možno nazvať človekom. Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy. Bol učiteľom ľudí, ktorí s radosťou prijímali pravdu. Priťahoval množstvo Židov aj Grékov. On bol Kristus. Keď ho Pilát na návrh popredných mužov medzi nami odsúdil na kríž, tí, čo ho spočiatku milovali, ho neopustili, lebo na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. Spoločenstvo kresťanov, pomenovaných po ňom, dodnes nevyhynulo." 5
(Kurzívou je vyznačené to, čo sa považuje za neskoršiu vsuvku od kresťanských prepisovačov)
Prečo je táto správa kontroverzná?
Zachovali sa nám grécke, latinské, arabské, ruské a iné starobilé preklady Josephovho diela a vo všetkých rukopisoch sa o Ježišovi píše aj keď s rozdielmi (napríklad v sýrskej verzii je namiesto vety: On bol Kristus napísané, že: O ňom verili, že je Kristus).
V tomto znení túto správu o Ježišovi dvakrát cituje Eusebius v 4. storočí.
Keď teda uvedená pasáž vo všetkých starých rukopisoch je, prečo sa historici nezhodujú, či to napísal Flavius, alebo je to neskoršia vsuvka kresťanských prepisovačov?
Pretože učenci právom pochybujú o tom, že Flavius, ktorý nebol kresťanom, by bol napísal, že Ježiš je Kristus, alebo že vstal z mŕtvych. Prvýkrát sa tieto pochybnosti vynorili v 16. storočí.

Učenci sa prikláňajú k trom rôznym názorom.
1. Celá pasáž nie je autentická, ale je vsuvka kresťanských prepisovačov v 3. storočí.
2. Celá pasáž je autentická a napísal ju Flavius.
3. Pasáž je autentická, ale kurzívou vyznačené časti boli neskôr dopísané kresťanmi.

Väčšina učencov sa prikláňa k tretiemu názoru z toho dôvodu, že štýl jazyka je typický pre Josepha Flavia.
F.F. Bruceho prišiel s hypotézou, že celá pasáž je autentická a problematické pasáže si vysvetľuje takto:
Ak ho naozaj možno nazvať človekom – môže byť sarkastická zmienka o kresťanskej viere v Ježiša ako Božieho syna.
On bol Kristus – znamená to, že ho nazývali Kristom. Veď keď na inom mieste píše o Jakubovi, tvrdí, že bol bratom Ježiša, nazývaného Kristus.
Na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami - pravdepodobne ide o záznam toho, čo o ňom tvrdili kresťania.

Ako dôvod udáva, že vynechávanie slov a krátkych fráz je charakteristické pre Starožitnosti.
Keď tieto frázy doplníme, dostaneme takéto znenie:
„V tom čase žil Ježiš, múdry muž, ak ho naozaj možno nazvať človekom. Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy. Bol učiteľom ľudí, ktorí s radosťou prijímali pravdu. Priťahoval množstvo Židov aj Grékov. On bol takzvaným Kristom. Keď ho Pilát na návrh popredných mužov medzi nami odsúdil na kríž, tí, čo ho spočiatku milovali, sa nenechali odradiť, lebo ako tvrdili, na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. Spoločenstvo kresťanov, pomenovaných po ňom, nevyhynulo dodnes."
V tomto znení, uvedená pasáž nie je problematická.


S pomedzi ostatných menej významných mimobiblických zdrojov spomeniem už iba jeden.

Lukianos zo Samostaty

„Kresťania... dosiaľ uctievajú toho veľkého človeka, ktorý bol v Palestíne pribitý na kríž za to, že uviedol do života ten nový kult..." 6

Máme ešte niekoľko ďalších historických záznamov z 1. a 2. storočia, ale tie už len opakujú rovnaké fakty z Ježišovho života a počiatku kresťanského hnutia ako tí, ktorých som citovala.

Zo všetkých týchto mimobiblických zdrojov sa môžeme o Ježišovi dozvedieť tieto skutočnosti:
1. Bol židovský učiteľ.
2. Mal povesť divotvorcu.
3. Niektorí verili, že bol Mesiáš.
4. Zavrhli ho židovskí predstavitelia.
5. Ukrižovali ho počas panovania Pontského Piláta v Judsku, za vlády cisára Tibéria.
6. Napriek tejto potupnej smrti sa jeho učeníci, ktorí verili v jeho vzkriesenie, rozšírili za hranicami Judska až tak, že v Ríme boli už počas vlády cisára Klaudia, teda pred rokom 54. V čase Nerovho prenasledovania v roku 64 ich už bolo veľké množstvo.

A to sme sa stále nedostali ku hlavnému prameňu o Ježišovom živote a službe a tým sú knihy Novej Zmluvy.

Nová Zmluva

Keby sme nemali ani jeden mimoblický písomný záznam o Ježišovi, už samotných 27 kníh Novej Zmluvy je dodstatočným prameňom. Veď je úplne samozrejmé, že o významných ľuďoch píšu v prvom rade ich nasledovníci. Hoci je tu riziko, či svojho majstra trochu neprikrášlili, druhou stranou mince je, že práve oni poznali jeho slová a službu najlepšie.

Druhým argumentom v prospech spoľahlivosti kníh Novej Zmluvy je fakt, že vznikli krátko po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Vieme, že Pavol svoje listy napísal dvadsať- tridsať rokov po ukrižovaní a evanjeliá napísali asi tridsať - štyridsať rokov po tejto udalosti, teda v čase, keď ešte žili očití svedkovia.

Keby jediný záznam o Ježišovi, ktorý máme bolo 27 kníh Novej Zmluvy, tak už len samotný fakt, že v prvom storočí vzniklo kresťanské hnutie, ktoré sa šírilo v Judsku, teda geograficky na mieste, kde mal Ježiš pôsobiťje jasným dôkazom toho, že Ježiš žil.

Súhlasím so názorom F.F. Bruceho: "Kristova existencia je pre nezaujatého historika rovnako samozrejmá ako historická hodnovernosť Cézara. Nie sú to teda historici, ktorí propagujú teóriu mýtu o Kristovi." 7

Poznámky:

  1. Tacitus. Ann. XV

  2. Nerov životopis (XVI.2)

  3. Životopis Klaudia (XXV,4)

  4. Skutky 18/2-4

  5. Josephus, Starožitnosti, XVIII 3.3

  6. Lukianos, O bohoch a ľuďoch, O Peregrínovej smrti, 11-13, 22-26

  7. F.F. Bruce: Věrohodnosť Nového zákona, 1992, s. 86

Autor: Mária Tvrdoňová | karma: 18.05 | přečteno: 1836 ×
Poslední články autora