Vzniklo kresťanstvo na príkaz cisára Vespasiána?

Táto teória je tak absurdná, že ani by som sa ňou nezaoberala, keby ju opakovane v diskusiách nevyťahoval jeden z blogerov.

Autorom tejto hypotézy je Joseph Atwill a prišiel s ňou preto, lebo množstvo učencov sa prikláňa k názoru, že evanjeliá boli napísané po roku 70 n.l., teda po páde Jeruzalema, ktorý dobyl budúci cisár Titus. Atwill tvrdí, že evanjeliá boli napísané ako ideologický traktát na žiadosť cisárov dynastie Flaviovcov(1). Cisárovi to údajne poradil židovský historik Josephus Flavius, ktorý po neúspešnom židovskom povstaní prešiel na stranu Rimanov. Motívom vladára malo byť oslabenie Judaizmu kresťanstvom.

Nevýhodou internetu je to, že sa tam často šíria hypotézy, ktoré učenci okamžite zmietli zo stola. (Asi nikoho neprekvapí, že Joseph Atwill nemá vzdelanie v oblasti histórie)

Kresťanstvo nemohlo vzniknúť na príkaz cisára Vespasiána, lebo kresťanstvo vzniklo a masovo sa rozšírilo o niekoľko desaťročí skôr.

Od rímskych historikov Suetonia a Tacita vieme, že veľmi krátko po Ježišovom ukrižovaní sa po celej rímskej ríši začalo šíriť kresťanstvo ako "morová nákaza". Za vlády cisára Klaudia (roky 41-54) už boli kresťania v Ríme a za vlády Nera (roky 54-68) ich bolo v hlavnom meste toľko, že sa z nich cisár rozhodol urobiť obetných baránkov, obvinil ich z podpálenia Ríma a obrovské množstvo dal popraviť. Hoci "obrovské množstvo" nie je matematicky presný Tacitov údaj, z ktorého by sa dalo zistiť počet popravených kresťanov v hlavnom meste, je jasné, že neboli bezvýznamnou hŕstkou pár desiatok jedincov. Koľko ich teda muselo byť v iných častiach ríše, najmä v Judsku – kolíske vzniku tohto hnutia?

Ale čo ak hnutie nasledovníkov Ježiša Nazaretského existovalo už predtým ako boli napísané evanjeliá, avšak verili niečomu úplne inému? Atwillova hypotéza pripúšťa, že nejaké body kresťanského učenia mohli existovať už pred evanjeliami, ale kresťanské učenie a najmä postava Mesiáša Ježiša Krista tak, ako je opísaná v evanjeliách, vznikla údajne až na príkaz cisára.

Každý, kto sa aspoň povrchne zaoberá touto problematikou vie, že niekoľko desaťročí pred evanjeliami a pred nástupom dynastie Flaviovcov na trón, napísal apoštol Pavol svoje listy cirkevným zborom. Jeho listy, narozdiel od evanjelií, nie sú biografiami Ježiša, ale riešia konkrétne problémy, ktoré vznikli v zboroch, ktoré Pavol založil. Preto vo svojich listoch o Ježišovi veľa nepíše. Ale aj tak v nich nájdeme najdôležitejšie fakty z Ježišovho života, napríklad, že zomrel za naše hriechy a na tretí deň vstal z mŕtvych. Pre historikov je mimoriadne zaujímavá pasáž z listu Korintským, ktorý napísal v rokoch 55-57 kresťanom do Korintu. V tomto zbore bol problém, že niektorí začali učiť, že tí, ktorí zomreli, nebudú vzkriesení. Pavol toto vyvracia a začína týmito slovami: "Pripomínam vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali.....Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem, i ukázal sa Petrovi, potom dvanástim, potom zjavil sa naraz viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina žije až dodnes, niektorí však umreli. Potom sa ukázal Jakubovi, ....ukázal sa aj mne...."

Historici sú presvedčení, že uvedená pasáž, nie sú len Pavlove slová kresťanom v Korinte, ktoré im odovzdal v roku 51, keď Korint navštívil, ale dospeli k názoru, že je to vyznanie viery rannej cirkvi, ktoré vzniklo niekoľko mesiacov po ukrižovaní a Pavol toto krédo prevzal od apoštola Petra a Ježišovho brata Jakuba, s ktorými sa osobne poznal.(2)

Takže z najstarších písomných záznamov vieme, že kresťanské učenie o Ježišovi, ktorý zomrel za naše hriechy, bol pochovaný, vstal z mŕtvych a videlo ho viac ako 500 svedkov sa šírilo už v 30-tych rokov, teda viac ako 30 rokov pred nástupom Flaviovcov na trón.

A ako chcel cisár kresťanstvom oslabiť Judazmus? Je naivné myslieť si, že cisár môže Židom nariadiť, čomu majú veriť. Práve naopak – tí, čo sa o to pokúsili, natrafili na tvrdý odpor. Najznámejším príkladom je víťazné povstanie Makabejcov.

Až do roku 313 žiadni cisári kresťanov nepodporovali.Práve naopak - v lepšom prípade im dali pokoj (napríklad cisár Antonius Pius), v horšom prípade ich prenasledovali. Väčšina prenasledovaní boli len lokálne, ale niektoré boli obzvlášť kruté, ba dokonca sa rozpútali po celej ríši. Byť kresťanom totiž bolo zločinom, lebo odmietali uctievať rímskych bohov a rímskych cisárov. Neobetovanie rímskym bohov malo katastrofálne následky, lebo bohovia sa potom mohli pomstiť (z tohto dôvodu za vlády Marca Aurélia popravili asi 50 kresťanov v Lyone. Úradným vyšetrovaním sa "dokázalo", že boli príčinou moru a neúrody.)

Ako sa kresťania mali za dynastie Flaviovcov? Za vlády Vespasiana a Tita boli len ojedinelé prípady odsúdenia kresťanov. Situácia sa však zmenila za Domitiana, ktorého kresťania odmietli titulovať "pán a boh". Nasledovalo mnoho súdnych procesov, ktoré skončili buď odsúdením na ukrižovanie, alebo na prehodenie zvieratám v cirkuse. Ale z nejakých záhadných dôvodov si Joseph Atwill myslí, že práve títo vladári stáli za vznikom kresťanstva :)

Poznámky:

1. Cisári dynastie Flaviovcov boli: Vespasianus ( 69-79), Titus (79-81), Domitianus (81-96)

2. Odborníci sú presvedčení, že uvedená pasáž z 1. listu Korintským 15 kapitoly nie sú len Pavlove slová, ale krédo prvej cirkvi, ktoré prevzal priamo od Ježišových učeníkov preto, lebo Pavol toto vyznanie uvádza slovami "prijal" a "odovzdal" a to sú slová, ktoré rabíni používajú, keď odovzdávajú ústnu tradíciu. Aj textová štylizácia, staré aramejské formy a iné textové zvraty naznačujú, že je to krédo rannej cirkvi. Liberálni aj konzervatívni kritici sa zhodujú, že toto vyznanie viery vzniklo niekoľko mesiacov po ukrižovaní.