Ako historici zistia, čo sa udialo v dávnej minulosti – 2.časť

Prečo sa stredovekí európski a arabskí učenci venovali opisovaniu antických prác? A ako sa historici vyporiadajú s protirečivými svedectvami antických autorov?

Záujem o antické dejiny, filozofiu, literatúru, kultúru a vedu sa tiahol celými storočiami.

Stredovekí filozofi sa odvolávali na Aristotela, vedci sa držali Ptolemaiovského modelu vesmíru, lekári citovali Hippokrata, Ciceronove reči sa považovali za vzor dokonalosti...

Franský panovník Karol Veľký si nevystačil s titulom kráľ, ale dal sa v roku 800 korunovať za cisára. Deklaroval tým to, že je rovnocenný byzantskému cisárovi, ale týmto činom sa prihlásil aj k dedičstvu rímskej ríše. Východofranská ríša sa neskôr premenovala na svätú ríšu rímsku, hoci jej hranice mali s pôvodnou rímskou ríšou málo spoločné. Aj úradným jazykom a spoločným jazykom vzdelancov v Európe bola latinčina.

S veľkým záujmom sa čítali a prepisovali diela antických historikov nielen pre seriózne skúmanie dejín, ale aj pre pobavenie. Antickí historici písali pútavejšie ako dnešní (aj keď historickú pravdu občas obetovali zaujímavosti), lebo cieľom nebolo napísať odbornú štúdiu, ale z dejín sa poučiť. Dejiny kráľovského a republikánskeho Ríma, ktoré zaznamenal Titus Lívius sa čítajú ako román a za renesancie sa stal najobľúbenejším a najčítanejším rímskym historikom. Ale nezaostávajú za nim ani iní jeho kolegovia. Suetoniove životopisy rímskych cisárov boli v stredoveku tiež "bestsellerom". Nahrádzali dnešnú bulvárnu tlač, ba až pornografickú literatúru. Suetonius totiž zachytil kopec perličiek zo života najmocnejších mužov ríše a k informáciám sa dostal aj tým, že zozbieral klebety, anekdoty a chýry, ktoré kolovali. Pri zvrhlíkoch a psychopatoch ako bol Nero či Caligula veru bolo o čom písať. Historici však pochybujú o tom, či sú vierohodné jeho správy o Tiberiových ukrutnostiach a zvrátenostiach, ktorým sa mal oddávať posledné roky svojho života na ostrove Capri. Suetonius sám pred farbistým opisom hrôz a orgií výslovne píše, že tu ide o "nepekné a potupné reči, ktoré sa dajú len ťažko opakovať a počúvať a ktorým sa dá ešte ťažšie veriť." Lenže tieto ukrutnosti zaznamenáva aj historik Tacitus, hoci Tiberia hodnotí ako "veľkého muža, obdivuhodného povahou a veľmi váženého." Seneca, Plínius či Plútarchos píšu o cisárovej dôstojnej samote na ostrove Capri. Napriek tomu som videla historický dokument, kde prezentovali Tiberiove zvrhlosti ako fakt.

V učebnici dejepisu, z ktorej sa učí môj syn zase píšu, že Nero dal podpáliť Rím, ale ani tento fakt nie je istý. Z antických historikov Nera z tohto činu obviňuje iba Suetonius.

Zoznam toho, čím si antickí historici protirečia, by mohol pokračovať. Preto niektorí laici sú veľmi skeptickí, či sa im dá vôbec veriť. Ale opäť sa stretávam s dvojakým metrom, lebo poväčšine sú extrémne skeptickí len ku udalostiam zaznamenaným v biblických knihách a nie napríklad k tomu, či Cézar prekročil Rubikon. Dokážu zavrhnúť evanjeliá ako historicky úplne nedôveryhodné, len preto, že si v nejakých nepodstatných detailoch protirečia (častokrát je to len zdanlivé protirečenie, ktoré sa dá ľahko vysvetliť). Historici však takí kritickí nie sú. Máme protirečivé správy o prechode Hannibala cez Alpy, ale vyplýva z toho fakt, že Hannibal cez tie Alpy naozaj prešiel. Nemusíme zachádzať ďaleko do minulosti - svedkovia, ktorí prežili potopenie Titaniku sa tiež rozchádzali v svedectvách, či sa loď pred zmiznutím pod hladinou rozlomila, alebo nie. Títo skeptici by teda so svojou logikou mohli pochybovať o tom, či vôbec k potopeniu Titaniku došlo :)

Vďaka častým protirečeniam a hlavne nedostatku záznamov sa nedá povedať, že dávna minulosť je stopercentne istá. Historici môžu len odhadnúť mieru pravdepodobnosti, s akou sa nejaké udalosti stali. Je takmer úplne isté, že v roku 31 p.n.l. porazil Octavianus vojská Antonia a Kleopatry v bitke pri Aktiu, je však veľmi otázne, či Rím založili Romulus a Remus.

Odkiaľ berú historici mieru istoty? Opäť sú odpoveďou starobylé písomné záznamy. Čím viac nezávislých správ o tej istej udalosti máme, tým je to istejšie. Keďže zo starých čias sa nám toho zachovalo málo, vo väčšine prípadov sa musia uspokojiť iba s jedným svedectvom. (Nemusíme zachádzať až do staroveku, keď máme novší príklad z našich dejín. Jediný záznam o Samovej ríši sú štyri riadky vo Fredegarovej kronike). Keď máme nezávislé svedectvá dve, ba dokonca tri, považuje sa za isté, že udalosť sa stala. Nie je ani problémom, ak sa rozchádzajú v detailoch (práve naopak, ak by boli úplne rovnaké, bolo by podozrenie, že nejde o svedectvá nezávislé), podstatné je, aby sa zhodovali v základných faktoch.

Ďalšími faktormi je, ako dlho po udalostiach boli udalosti zaznamenané, ako bolo to miesto geograficky vzdialené, z akého zdroja čerpal autor informácie atď. Preto sú veľmi spoľahlivým zdrojom Cézarove Zápisky o vojne Galii, bol totiž očitým svedkom miesta a udalostí, o ktorých píše. Jediným problémom je, že nebol nestranný, ale jeho práca je propagačným dielom, kde vyzdvihol svoje zásluhy. Lenže tvrdenie, že nejaký historik môže byť nezaujatý, je číra ilúzia. Každý človek je zaujatý a jeho politické presvedčenie, pohlavie, životné skúsenosti, svetonázor, sociálne zázemie, ... sa odzrkadľujú na tom ako vníma a zaznamená udalosti. Socialistickí historici napríklad označovali boje patricijov s plebejcami, ba dokonca aj Spartakovo povstanie ako "triedne boje". (Tí, čo zažili socializmus, vedia o čom hovorím, lebo pojem "triedny boj" sa skloňoval neustále). Argument, že nejaké dielo je nespoľahlivé, lebo pisatelia boli zaujatí, považujem za najkomickejší. Svedčí aj o nafúkanosti toho, kto tento argument vytiahne, lebo tým nepriamo tvrdí, že on očividne zaujatý nie je.

Spomínané Suetoniove životopisy cisárov sú tiež pomerne hodnoverný zdroj, hoci tam píše aj nepodložené klebety. Istý čas na dvore zastával úrad správcu verejných knižníc a neskôr vedúceho cisárskej kancelárie a archívov, takže mal prístup k overeným informáciám. Aj časové obdobie medzi udalosťami a ich zaznamenaním je pomerne krátke, niekoľko desaťročí (v závislosti od toho o ktorom cisárovi píše). Ak si myslíte, že písať 30 – 100 rokov po udalostiach je príliš dlhá doba, počas ktorej došlo ku výraznému skresleniu faktov, tak historici majú iný názor. Biografia napísaná dve-tri generácie po udalostiach sa považuje za celkovo spoľahlivý zdroj. Zo skúsenosti totiž vedia, že ku výraznému skresleniu dochádza až po omnoho dlhšej dobe. Len sa zamyslite nad tým, koľko detailov viete zo života svojich starých rodičov? A to ste ich počuli len z rozprávania. Myslíte si, že za tých pár desaťročí sa úplne stratilo historické jadro príbehov napríklad o bojoch vášho starého otca počas svetovej vojny?

Málokedy majú historici taký luxus, že sa nám zachovalo dielo, v ktorom autor zaznamenal udalosti, ktorých bol sám svedkom, alebo mal aspoň sprostredkované svedectvo. Príliš často sa stáva, že jediný dokument, ktorý máme, bol napísaný storočia! po udalostiach. Titus Livius písal až v období cisárstva a napísal dejiny od založenia Ríma. Dva najskoršie životopisy Alexandra Veľkého boli napísané Ariánom a Plutarchom viac ako štyristo rokov po Alexandrovej smrti, no historici ich považujú za celkovo dôveryhodné, lebo čerpali zo starších prameňov.

Moderní historici poznajú dejiny staroveku omnoho lepšie ako boli preskúmané pred dvesto rokmi. Dôvod je ten, že už nečerpajú informácie len z historických kníh. Ešte dôležitejší totiž môže byť konkrétny pramenný materiál (úradné záznamy, zákony, rozsudky, listy, hospodárske dokumenty...). Sú dôveryhodné aj vďaka tomu, že sa pri ich vzniku nerátalo s tým, že raz z nich budú historické dokumenty. Spoliehajú sa aj na prácu lingvistov, etnografov .... a hlavne archeológov.

O tom, ako nám môžu tieto pamiatky odkryť minulosť, bude nasledujúci článok.